reklama

Ad: Pochod za život a reakcie naň

Reakcie na pochod za život boli odlišné podľa toho, aké stanovisko zastával jej autor, čo by bolo v poriadku. Lenže čo s tým, keď v nich absentuje úprimná snaha viesť dialóg, diskutovať, počúvať druhú stranu, keď chýba elementárna pokora a ochota dlho, dlho premýšľať predtým, než niečo napíšem? Lenže čo s tým, keď „diskutujúci“ nie je ochotný pod váhou argumentov zmeniť názor?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (148)
Dieťa odpúšťa svojej matke
Dieťa odpúšťa svojej matke 

Je mi smutno z článkov, ktoré sa v poslednej dobe vyskytli v médiách (pred a po Národnom pochode za život), pretože postrádali minimálnu dávku pokory. Vstupujú do kvázi dialógu o téme interrupcií bez ochoty počúvať druhú stranu, bez ochoty zmeniť názor v prípade, že bude mať ten druhý pravdu. Nechcem byť agresívny, pretože z toho sú dnes kresťania v prvom rade obviňovaný.

Lenže mám pocit, že je to mnohokrát na základe druhej strany, ktorá sa pasuje do role obete. Podobne, ako sa stáva, že sa niektorí ľudia inej rasy správajú agresívne s kalkuláciou, že keď niekto proti tomu vystúpi, obvinia ho z rasizmu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Som ochotný počúvať, ale chcem byť aj vypočutý. Nech moje slová nie sú výkrikom amoku, ale rozvážnou úvahou. Teda...

...prečítal som články Oľgy Pietruchovej, Rada Masaryka, Igora Hornáka, Romana Pataja, Michala Hvoreckého, Miroslava Kocúra a rozhovor Karola Sudora s Tomášom Kováčikom (Lukáša Krivošíka a Romana Daniela Baránka nebudem komentovať). Vzhľadom na množstvo reflektovaných článkov je aj môj článok dlhý.

V prvom rade chcem povedať, že som zástancom toho, aby sa ľudia bez ohľadu na legislatívu rozhodovali pre dobro. Teda nezabiť počaté dieťa. Prial by som si to v súlade s mojou vierou, že človek nehreší len „slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého“, ale aj „myšlienkami“. Tak, ako by som si prial, aby ľudia nekradli, nezabíjali a neznásilňovali bez ohľadu na legislatívu. Lenže to tak nie je.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Článok, ktorý bol proti pochodu, ale javil sa mi konštruktívny a so snahou dialógu, bol článok Rada Masaryka. Súhlasím s ním aj v tom, že by sa mala zvýšiť snaha v tom, aby ľudia dobrovoľne odmietli abort a nielen v tom, že ho majú zakázaný, žeby sa mal zefektívniť systém adopcie atď.

Sám som bol účastníkom Pochodu. A videl som tam aj extrémistickú vlajku (ja osobne som videl na mieste naozaj iba jednu, neskôr na fotkách som videl dve). A hneval som sa na to. Pravda, myslím, že to prívrženci extrémizmu zneužili Pochod a nie naopak. Na margo pochodujúcich: Už dávno som nevidel taký kultivovaný dav, ktorý sa nechoval ako stádo. Keďže v dave bolo mnoho ľudí, iste sa tam našli i jednoduchí a menej vzdelaní ľudia. Ale netreba podceňovať ich intuíciu inštinktívne drukujúcu životu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hoci nesúhlasím s Igorom Hornákom, že Pochod za život na život zabudol, páči sa mi jeho slogan: „Vytvorme ženám domov, pocit istoty, budú sa na deti tešiť.“

Komentár Romana Pataja ma udivil. Zarazil ma tiež jeho výrok: "Ak by sme im bez výhrad verili, až by sa mohlo zdať, že náš najväčší problém nie je napríklad biedny výkon politiky, ale to, či sa vaši susedia rozhodnú nemať štvrté dieťa, pretože nevládzu uživiť tri." Akoby sa hovorilo o aute. Tretie alebo štvrté auto... Priznávam a uznávam, že motivácia tých, ktorí veria, že každý jeden človek má veľký význam a Boh má s ním jedinečný plán, je väčšia. Ale veď napriek všetkému hovoríme o človeku. O-ČLO-VE-KU! O ČLOVEKU!!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz ma iste obvinia mnohí z demagógie. Ale pozrime sa na to z iného pohľadu. To štvrté dieťa by bolo niekoho súrodenec. Prejde 10 rokov a sú štyria súrodenci. 10- (najmladší), 11-, 12- a 13-ročný. Je jedno či toho 10-ročného zarežeme, lebo ho už nevládzeme uživiť? Ešte stále to nie je problém? Veď tri alebo štyri deti... Ale je u nás "biedny výkon politiky", to je to najhoršie. Či ma obviníte z niečoho alebo nie, žiaľ, je to principiálne to isté rozhodnutie, iba o 10 rokov neskôr.

Známe argumenty, že žena je pánom svojho tela a má právo o ňom rozhodovať neobstoja. Veď je jasne dokázané, že DNA matky a DNA plodu sú odlišné. A nie od 12. týždňa. Dieťa nie je jej telo, ale v jej tele. Nie je jej telo, pretože má odlišnú DNA. A odkedy je vlastne dieťa človek? Od dvanásteho týždňa? Od trinásteho? Od narodenia? Okolo dvadsiateho tretieho dňa od počatia začína srdce dieťaťa biť. Je to človek. A je to nedôstojné, ak niekto stále tvrdí, že je to zhluk buniek. Veď hej. Lenže aj my, dospelí, sme zhluk buniek. Lenže máme aj čosi navyše. A takisto sa mi zdá nezmyselné, že možno rozhodnúť na základe konvenčnej dohody o tom, odkedy je človek človekom. Niektoré veci nemožno relativizovať.

Preto ma prekvapuje, že po tomto dobre známom a relevantnom argumente ešte stále niektorí vyťahujú tento prekonaný argument. Žena rozhoduje o tele niekoho iného, nie seba. Prekvapuje ma, že s takým argumentom prichádza taký inteligentný človek, ako Michal Hvorecký. (Ale vítam podnet, či by všetci boli takto horliví i pre práva Rómov.) A klesanie počtu potratov je vzhľadom na úroveň znižujúcej sa pôrodnosti klamlivé.

Ešte k Patajovmu výroku: Čo je to politika, na čo slúži? Politika slúži na spravovanie štátu. Lenže štát je priveľmi abstraktný pojem. Inštitúcie tiež a štátnu pokladnicu to nebolí, keď je prázdna. Ide o to, že to má dosah na kvalitu života ľudí. Preto nás toľkokrát rozhnevá politická situácia v štáte. Teda ide nám o lepší život. Lenže aký je život tých, ktorým ani nie je dovolené narodiť sa?

Výrok Ronalda Reagana: „Všimol som si, že každý, kto podporuje potraty, sa už narodil“ je veľmi presný a trefný bonmot. Lenže aj pravdivý. Pravdivo boľavý. (Mimochodom: Podobná situácia vládne aj v prípade eutanázií. Nedávno v jednej televíznej relácii odznelo, že práve mladí a zdraví sú jej zástancovia, kým starí a chorí, teda tí, ktorých sa to týka, bojujú o život, teda sú hodní mena bojovníci.)

A hoci si nemyslím, že by východiská pochodu boli „úsmevné“ a dotýka sa ma obvinenie zo „spiatočníctva“, cením si úsilie Miroslava Kocúra porozumieť obom stranám. Zdá sa mi to čestný postoj.

Karol Sudor v rozhovore s Tomášom Kováčikom hovoril o žene, ktorá potom, čo po znásilnení otehotnela, šla na potrat. Vraj jej to veľmi pomohlo. Ale vzápätí dodal, že stále má z toho traumu. Psychológ vám povie, že trauma je z násilného činu, nie z dieťaťa. Preto má trauma napriek jeho potratu. Ba možno sa jej podvedome pridala ďalšia zo zabitia dieťaťa.

Počul som o prípadoch, keď si žena dieťa nechala a vytvorila si s ním nádherný vzťah. A nikdy by ho nevymenila. Nedávno uviedli v kinách film Collete. Židovka Collete porodila dieťa nacistického zločinca. Napokon si ho veľmi zamilovala napriek počiatočnej dileme, či ho neodvrhnúť. Neviem nakoľko, ale film má aj biografické pozadie. A aj keby nie, stáva sa to, stáva sa to, že žena si zamiluje také dieťa, lebo ono nie je ničím vinné. Preto sa deťom hovorí neviniatko.

Argument, že dieťa jej pripomína znásilnenie môže byť logický. Lenže keď žena zbadá na ulici opitého človeka, ktorý jej pripomenie toho opilca, ktorý ju znásilnil, dá ho zabiť? Ak prechádza okolo činžiaka, pri ktorom ju znásilnili, a pripomenie jej to tú otrasnú noc, dá ho zbúrať?

Alebo zabije snáď žena svoju 19-ročnú dcéru po rozvode s manželom-tyranom? Veď by jej náhodou mohla pripomínať trpký život s tým násilníkom, bitky, ktoré pretrpela atď. Možnože to znie cynicky, s chladným odstupom, ale taký je občas ŽIVOT: Problémy sa riešia, neuteká sa pred nimi.

Áno, dovádzam niektoré tvrdenia ad absurdum a hyperbolizujem, ale to len preto, aby som ukázal ich vratkú základňu.

Karol Sudor chcel dotlačiť Kováčika k tomu, aby povedal, že tehotná žena a lekár vykonávajúci potrat sú vrahmi. Sú teda žena a lekár pri interrupcii vrahmi? Kováčik sa ostýchal povedať, že áno. Znie to tvrdo a nerád to hovorím, ale áno. Veď zavraždili. Sudor má pravdu v tom, že pro-life aktivisti by si mali stanoviť, ako vlastne plánujú v prípade legislatívnych úprav klasifikovať ženu a lekára, ktorí sa spolupodieľajú na aborte. Práve v rozhovore sa to ukázalo v plnej nahote.

Snažil sa Kováčika tiež dotlačiť k tomu, že odsudzuje ženy, ktoré šli na potrat. Lenže odsúdenie nie je v tom, povedať, že zabili. Odsúdenie je v tom, nedať im dôveru, že môžu žiť aj po potrate opätovne pekný život. A on o túto šancu nikoho neoberá. Kováčik skutočne nikoho neodsúdil. Tak, ako Ján Pavol II. neodsúdil Aliho Agcu, ktorý spáchal na neho atentát. Pápež odsúdil čin, ale Agcovi dal druhú šancu, dal mu dôveru, že môže žiť naplnený život. A dokonca ho objal. To je pravé neodsudzovanie. Povedať, že Agca je atentátnik, nie je odsudzovaním. To je objektívny fakt.

Oľga Pietruchová tvrdí, že nešlo o Pochod za život, ale pochod proti interrupciám. A nie je interrupcia "prerušenie" života? Teda keďže je to pochod proti interrupciám, je to aj pochod za život. Navyše, Kováčik vyjadril svoj privátny názor, že on by nedopustil potrat dieťaťa. Ďalší jej invektíva vyčítala Kováčikovi "pach inkvizičných procesov". Nemám pocit, že by Kováčik hovoril nenávistne. Skôr naopak. Mám pocit, že niekto zahorel nenávisťou voči nemu. Nepopieram, že sa dá často stretnúť s ľuďmi, ktorí odsudzujú tých, ktorí podstúpili interrupciu. Ale to nebolo oficiálne stanovisko Pochodu za život. Socha odpúšťajúceho dieťaťa je oficiálnym a výrečným stanoviskom Pochodu.

Apropo: Zaujímavá je aj tradičná rétorika: "umelé prerušenie tehotenstva". Niekomu to takto asi vyhovuje, ale musí si uvedomiť, že nie je úprimný. Chlácholí tým seba alebo zavádza druhých? Aké prerušenie tehotenstva? Veď to navodzuje dojem, že to tehotenstvo bude neskôr pokračovať. To je zničenie tehotenstva. A známe kliešte a roztrhané dieťa netreba ani prikladať.

Znovu argument odporcov: Vraj zákaz interrupcií by obmedzoval slobodnú vôľu. Naozaj?! Aká slobodná vôľa? Slobodná vôľa zabiť? Slobodná vôľa by sa legislatívnym zákazom interrupcií neobmedzila. Je neslobodné, ak nemôžem zabiť suseda, hoci mi nevyhovuje? Ani vrah dospelého človeka nemá obmedzenú slobodnú vôľu. Môže sa rozhodnúť, či zabije alebo nie. Ale po svojom slobodnom rozhodnutí, teda vražde, nesie následok. 

Je mi smutno, keď ľudia zápalisto vystupujú pri utratení 37 psov, ale pri utrácaní detí zostávajú chladní. Pred 20 rokmi ľudí rozhorčil masaker v Juhoslávii. Lenže tých 8000 zavraždených v Srebrenici je pre Slováka rovnako anonymných ako 8000 anonymných nenarodených detí. Prečo tamto je hrôza a potraty sú štatistika? Prečo je odmietanie potratov neláska k tehotnej žene, ale zabitie dieťaťa je v poriadku? Prečo...?

Martin Navrátil

Martin Navrátil

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Chcem prispieť do debaty... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu